Ale keď sa trochuzamyslíme. Kde by sa dieťa ocitlo bez ochranných krídel svojich rodičov? Ako byskončilo, keby si mohlo robiť čo chce? Kam by sa podelo? Čo by sa s ním stalo?Tieto otázky by nás trápili ako prvé. Už by ale nepomohli, jeho osud by bolskôr či neskôr zrátaný.
Poďme všakk výhodám čísla 15. Konečne sme sa stali právoplatnými občanmi SlovenskejRepubliky. To je ale úspech, čo? :) Vlastníme vzácny papierik, a to občianskypreukaz. V budúcnosti ho určite neraz využijeme. Dúfajme len, že niev tých nepríjemnejších situáciách.
Keď sme užspomenuli slovko budúcnosť. Určite každý má ako-takú predstavu o tom, akobude jeho život vyzerať o pár rokov. Sčasti si ho predsa môžemenaplánovať.
Prvým základnýma tiež veľmi dôležitým plánom do budúcnosti 15- ročného adolescenta jekariéra. To, čomu sa bude po zvyšok života venovať. Myslím si, že každý másvoje budúce povolanie istým spôsobom predurčené. Už u malého dieťaťa sadá spozorovať o aké veci sa zaujíma viac, o ktoré menej. Ďalej závisíod rodičov, či to budú u neho rozvíjať aj naďalej. Vekom by malo nabraťzdravé sebavedomie a to by malo byť hnacím motorom až k dosiahnutiusvojho cieľa.
Niektorí sa stanúlekármi, iní právnikmi, psychológmi alebo športovcami. Samozrejme, povolaní jedoslova more, no tieto sú také najbežnejšie a podľa môjho názoru ajnajlepšie platené. Veď o to v dnešnom svete ide.
Druhým plánom jeurčite osamostatnenie sa. Nebolo by krásne nahlas povedať: ,,Ja už nežijems rodičmi, mám svoj vlastný život, ktorý držím pevne v rukách.“ Každýsi určite pod touto vetou predstaví voľný byt a okrem vás nikoho doma.Spoločnosť by vám robil jedine televízor pustený tak nahlas, ako by ste lenchceli. Vy by ste spokojne odfukovali a ležali takto až do rána. Aleprejdime do krutej reality. Byť samostatný jedinec odkázaný sám na seba, tochce veľký kus zodpovednosti a dlhoročnú prípravu. Raz to ale prísť musí, ale zase, v tensprávny čas.
Treťou prioritou je podľa mňa rodina, čiže partnera deti. Samozrejme, pod pojmom partner chápeme (hlavne dievčatá) tohoživotného. Plánujeme vek, v ktorom sa vydáme, máme vidinu nášho ideálnehomanžela pred očami a vieme, že dve deti budú tak akurát. My baby si nášbudúci život predstavujeme s kopou ideálov a s partnerom, ktorýsa nápadne podobá na Brada Pitta alebo Johnyho Deppa. A práve preto smez reality často sklamané. Chalani sú zase pravý opak. Nerobia si zbytočnéilúzie a trpezlivo vyčkávajú. Veď niečo už bude.
Ako príklad vámuvediem plán jedného typického zasnívaného dievčaťa. Má 15, hlavu plnú snov,ale už teraz vie, čo chce. Jej hlavný plán je vyštudovať a dosiahnuť svojevysnívané povolanie. Chce sa stať prekladateľkou-tlmočníčkou, prekladať slávneknihy slávnych autorov a tlmočiť ľudom zo šoubiznisu. Nechce, aby sa najej meno zabudlo, resp. aby sa o ňom nikdy nepočulo. V budúcnosti bychcela mať partnera mužského rodu výšky asi 180 cm, s hnedýmiočami, krásnym úsmevom, bielymi zubami a hnedými vlasmi. S týmto,,princom“ by chcela mať dvoch malých šibalov a žiť šťastne po celý život.
Toto všetko súvšak len sny a plány. Ako 15- roční pomaly dospelí ľudia veríme, že savšetko, po čom tak urputne túžime, splní. Sny sú krásne a netreba byťpesimista. No netreba mať však hlavu príliš v oblakoch. Realita býva častoiná a osud nevyspytateľný. Ono to tak býva. Práve keď ste najšťastnejší,keď cítite, že vašu radosť zo života už nemôže prekaziť nič, sa všetko zmení. A tolen preto, že sa osud rozhodol zahrať sa s vaším životom.
Aj keď si asi budemtrošku protirečiť, myslím si, že snaha osud čo i len trochu zmeniť,nevzdávať sa, nás o krôčik posunú ku vysnívanému šťastiu. Máme celý životpred sebou. Čaká nás kopa zážitkov a príležitostí. Stačí ich len správnevyužiť...